Veľký americký sen

Autor: Zuzana Tirpáková | 18.6.2015 o 18:46 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  56x

Každý človek má nejaký svoj veľký sen. Tým mojim už od malička bolo ísť do USA. Zažiť tú nezávislosť a slobodu, o ktorej sa v každom filme rozpráva. Po rokoch čakania prišiel rad na mňa. Rok 2013 - rok splnených snov!

Konečne je to tu! Deň D, kedy sa mi konečne podarí vycestovať za svojim snom. Deň, kedy sa poslednou cestou do práce takmer rozplačem dojatím. Deň, kedy sa vydávam do útrob sveta - mne zatiaľ neznámym. Plná nadšenia a očakávania balím posledné veci odchádzam preč. 

Odchod na letisko o 1:00 v noci. Plná nedočkavosti sa veziem na letisko do Budapešti. Cesta je nekonečná. Všetci sme unavení, ale adrenalín nám nedovolí spať. Dorazíme na letisko a na Check in-e odovzdáme batožinu. Konečne začínam veriť tomu, že sen sa stáva skutočnosťou. Po dlhom čakaní konečne nasadáme do lietadla. Lietadlo sa odliepa od zeme a ja napokon začínam veriť tomu, čo sa deje. Po pol hodine letu do Lisabonu sa mi cesta zdá už nevydržateľne dlhá. Začínam sa obávať toho, čo nás čaká na tom transatlantickom lete.

Dočkali sme sa. Pristávame v Lisabone. Polka cesty za nami. Čaká nás pasová kontrola. Nekonečné rady pri policajtoch v búdkach. Mám pocit, že čas určený na prestup nám nebude stačiť. Nakoniec príde zamestnanec letiska a oznamuje nám, že keďže máme biometrické pasy, môžeme ísť "tadiaľto". Pozriem na priestor, ktorý nám ukazuje a začínam mať zmiešané pocity. Ako tadiaľto? Veď tam nie je policajt. Nie je tam dokonca ani živý človek. Po chvíľke zisťujem, že naše pasy bude kontrolovať robot. Inštrukcie sú písané v jazyku, ktorému nerozumiem, ale našťastie sú grafické prvky dostatočne výstižné. Po kontrole robotom som už jednou nohou vonku z Európy. Krôčik po krôčiku sa približujeme k cieľu. Pokračujeme v čakaní a tento nekonečný čas si skracujeme pozeraním letiskových obchodov. Po dvoch hodinách hurá, konečne vypísali gate. Neskutočná radosť. Ešte stále sa mi nechce veriť, že podnikám cestu za svojim snom.

Otvorili gate. Eufória stúpa. No s ňou stúpa aj adrenalín a strach pri pohľade na ľudí, ktorých pri kontrole do lietadla stavajú policajti nabok a kontrolujú im príručnú batožinu. "Pane Bože, určite budú kontrolovať aj mňa", pomyslím si okamžite. "Hlavne ma nenechajte ísť poslednú, ja sa bojím", hovorím kamarátkam. Stále mám v hlave myšlienku na to, či náhodou v príručnej batožine nenesiem niečo, čo pri sebe na ceste do štátov mať nemôžem. V mojej hlave sa bijú dva hlasy. Jeden mi prináša strach a druhý mi vraví, že som všetko predsa už stokrát kontrolovala. Hlavne treba zachovať chladnú hlavu. Napokon kontrolou prechádzame bez problémov, narozdiel od ľudí vôkol. Je to tu. Už len pár hodín ma delí od toho, aby sme boli v štátoch.

Cesta je nekonečná, dlhá a únavná. V lietadle nefungujú obrazovky. Mám pocit, ako by som stále bola na Slovensku. Teda aspoň mne prídu tieto nefungujúce veci také slovenské. Letušky nám neustále dávajú jedlo. Počas letu nad oceánom ich stíhame hádam aj tri. S pitím sú už menej štedrí. Treba sa pripomínať, aby sme náhodou neumreli na dehydratáciu. Deväťhodinový let si spríjemňujeme rôznymi aktivitami navzájom. Snažíme sa nespať.

Lietadlo napokon začína klesať a ja si uvedomujem, že náš cieľ je za rohom. Lietadlo pristáva a ja sa už neviem dočkať. Vchádzame do haly letiska a náhlime sa von. Prídeme ku mase ľudí, nad ktorou visí americká vlajka. Konečne začínam veriť tomu, že som zdolala ďalší kontinent. Čakanie medzi tisícmi ľudí je nekonečné. Pomaly sa blížime "škrečkárňou" (tie letiskové pásky, ktoré určujú smer rady, v ktorej čakajú ľudia a človek má v nich pocit, ako by bol škrečok v tom malom kolotoči v klietke) k búdkam s policajtami. Úloha ešte nie je splnená. Ešte nás čaká pohovor na imigračnom.

Dočkali sme sa. Po viac ako hodinovom čakaní sa dostávame k búdke. Plán je jasný. Prídeme tam ako skupina. Jeden hovorca vybaví celý pohovor za všetkých. Ostatní sa tvárime, že anglicky vôbec nevieme. Ideme do toho jeden za všetkých a všetci za jedného. Realita je však iná. Človek mieni a ujo na imigračnom mení...

"Separately! One by one! No groups!" ozve sa z búdky a je nám jasné, že náš plán zlyhal. Všetci sa na seba pozeráme a rozmýšľame čo teraz. Žiadny plán B nemáme. Riziko rozdelenia skupiny sa zväčšuje a tým stúpa aj naša nervozita. Hovorkyňa skupiny sa snaží zjednávať, či určite nemôžeme ísť ako skupina, keďže ako jediná vie anglicky. Alebo či nám nemôže robiť aspoň tlmočníka. Odpoveď z búdky je nekompromisná: "No! Separately! One by one!".

Prvá ide naša hovorkyňa. Po pár minútach rozhovoru opúšťa okienko a vzďaľuje sa do útrob letiska. Druhá ide kamarátka. Nevieme, čo sa deje, nevieme, čo nás pri rozhovore čaká. Jej príbeh som si vypočula až neskôr. Poňala to doslova "anglicky nevieme". Nabehne tam a uja v búdke zmätie tým, že na neho rozpráva rýdzou slovenčinou. Jej rozhovor vyzerá asi nasledovne:

"Dobrý deň!", hovorí kamarátka.
"Your passport", odpovedá ujo z imigračného.
"Čože?!?", odpovedá kamarátka a tvári sa pri tom nechápavo.
"Your passport", ujo z imigračného ostáva zmätený. Nakoniec jej ukázal na pas. Rozhovor pokračuje.
"Right hand to the scanner", ujo sa nenechá prerušiť neznalosťou jazyka.
"Čože?!?", odpovedá kamarátka.
"Right hand to the scanner", zopakuje ujo.
Kamarátka iba mykne plecami s nechápavým výrazom v tvári.
Ujo z imigračného to definitívne vzdáva a posunkami ukazuje, čo je treba urobiť. A tak to pokračuje až kým kamarátka neopustí búdku a nemizne rovnako ako prvý člen výpravy v útrobách letiska.

Pokračuje tretí člen našej výpravy. Jeho príbeh až taký zaujímavý nebol a preto nie je potrebné ho tu uvádzať. Ja prichádzam ako posledná. Ujo z imigračného sa so mnou už ani nerozpráva. Celý rozhovor je asi v duchu:

"Hello", pozdravím.
Ujo iba mávne rukou a ukáže na môj pas.
"Here you are", pokračujem.
Ujo mi následne ukáže na scanner prstov, následne pravú a ľavú ruku a potom oči. 
Mávne mi, že môžem ísť a ja sa slušne poďakujem a pozdravím: "Thanks. Bye." Ani obraz ani zvuk. Dôvod som pochopila až keď som si vypočula príbeh kamarátky, ktorý som už vyššie spomínala.

Pomaly vchádzam do útrob letiska aj ja. Prechádzam okolo policajtov. Nikto mi nepovie "Welcome in the USA" ako to býva v amerických filmoch a som trošku sklamaná. Nevadí... Vyzdvihneme si na páse batožinu a opúšťame letisko. Všade okolo nás Miami. Vyzerá to tu tak americky. Je to tu iné. Už na prvý pohľad cítiť tú slobodu a nezávislosť. Aj keď možno prameniacu práve z toho, že sme tisícky kilometrov od domova. A hlavne od každodenných problémov. Pred letiskom haldy žltých taxíkov. A čo je hlavné - strašné teplo, dusno a nedýchateľný vzduch. 

Toľko moje prvé dojmy z USA.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Na jar minister práce Ján Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín v odvetviach, v ktorých to bude potrebné.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy pre SME a The Slovak Spectator ukázali top obchody, pri ktorých radili.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?