Po vystúpení z vlaku na stanici Keleti pályaudvar sa nám hneď úvodom podarilo uhnať si prvý "trapas". To by sme neboli my, keby sme zo stanice nevyšli tým "nesprávnym" východom. Náš hotel sa nachádzal priamo vedľa železničnej stanice. My sme však nevyšli hlavným vchodom a tak sme boli nútené sa pýtať okoloidúcich ľudí, či nám nevedia poradiť, kade sa do hotela dostaneme. Prvá vtipná historka spočíval práve v tom, že v momente, keď som sa na hotel pýtala som ho mala priamo za chrbtom.
Po ubytovaní sme mali pred sebou 3 dni v centre Budapešti. Počas týchto dní sme si stihli popozerať veľa pamiatok, ZOO a dokonca sa previezť aj v v historickom metre. Najväčší zážitok z tohto výletu však ešte iba prichádza. Za celý pobyt sme nemali pocit, že by sme sa nevedeli anglicky dohovoriť až do momentu, kedy sme to najviac potrebovali (samozrejme maďarsky ani jedna z nás nevie).
Bol tu posledný deň nášej návštevy metropoly Maďarska a náš plán bol jasný - check out z hotela a priama cesta na vlak domov. Keďže náš hotel bol priamo vedľa stanice, nevideli sme problém v tom, aby sme odchádzali na stanicu pár minút pred odchodom vlaku. Problém však nastal priamo na stanici. Na svetelnej tabuli boli už vypísané nástupištia vlakov. Pozerali sme obe, obe sme videli, že vlak Budapešť - Bratislava - Praha je pristavený na nástupišti č. 11. Tak sme sa tam vybrali. Podozrivé bolo už to, že nástupište č. 11 bolo ukryté v zadnom rohu stanice, zatiaľ čo ostatné medzinárodné vlaky boli pristavené na predných nástupištiach (zväčša č. 1 - 4). Nedali sme sa však touto informáciu odradiť a našli "náš" vlak. Nastúpili sme do vlaku, ktorý vyzeral ako vlak jazdiaci z Petržalskej stanice do Viedne. Dokonca tam symboli naznačovali, že sa vo vlaku nachádza Free Wi-Fi. Zvláštne však bolo, že vo vlaku boli všetky nápisy v maďarčine (pozn.: vlak, ktorým sme mali cestovať mal názov Slovan, čo už hneď naznačuje, že vlak má byť slovneský, príp. český a iné ako slovenské a české vlaky na tejto trase v tom čase nepremávali).
Zrazu vlak vyrazil o 5 minút skôr ako mal mať odchod. Táto situácia nás už úplne zneistila. A náhle vlak asi po 5 minútach cesty zastal (pozn. lístok sme mali kúpený na EC na trase Budapešť - Bratislava - Praha, ktorý má na ceste z Budapešti do Bratislavy dokopy asi 4 zastávky). Táto skutočnosť nás už znepokojila. Zistenie - nastúpili sme do zlého vlaku!
Tam začala tá najväčšia dráma. Ihneď po zistení som sa vybrala hľadať vo vlaku sprievodcu. Hneď ako som ho našla, pýtam sa ho: "Do you speak english?" a nasledovala jeho jednoznačná odpoveď: "Nem!". Celá zúfalá som vystrašene na neho pozrela a následne napriek jeho odpovedi z bezradnosti na neho vychrlila anglicky, čo som potrebovala. Našťastie vedľa sedela pani, ktorá mu to začala prekladať. Ich odpoveď (aj sprievodcu aj tej pani) bola jednoznačná, máme rýchlo na najbližšej stanici vystúpiť a nasadnúť na vlak opačným smerom. Znelo to jednoducho.
Nasledovala ďalšia stanica. Tak som sa rýchlo hnala vlakom späť k veciam a kamarátke a začala rýchlosťou blesku vystupovať. Po vystúpení z vlaku nasledoval ďalší šok. Stanica sa síce nachádzala ešte v nejakej okrajovej priemyselnej časti Budapešti, ale stanica vyzerala ako na nejakej dedine. Vystupovalo sa priamo do koľajiska, celú stanicu tvorila jedna budova, ktorá plnila funkciu čakárne, pokladne, kde predávajú lístky aj miestnosťou pre výpravcov. Pred ňou bola umiestnená jedna lavička. No a vedľa bol umiestnený bufet, ktorý pôsobil skôr ako krčma než ako bufet. Zašli sme teda do "multifunkčnej budovy" s cieľom, že sa spýtame, kedy ide najbližší vlak späť a kúpime si lístky. Pýtame sa pani za okienkom: "Do you speak english?". Samozrejme odpoveď: "Nem!". Ok, nevzdávame sa: "Sprechen Sie deutch?", ako inak odpoveď "Nem!". Tak sme už iba skúšali v skratke: - "Slovensky?" - "Nem!", - "Česky?" - "Nem!". Zo zúfalstva sme už škúšali aj reči, ktoré neovládame: - "Parlez vous français?" - "Nem!", "Habla español?" - "Nem!".
Vravíme si, že to nemá cenu a tak sme vyšli pred stanicu, že sa skúsime spýtať nejakých ľudí na stanici. Bola tam iba jedna pani. Tak sa jej pýtame: "Do you speak english?", samozrejme opäť odpoveď: "Nem!". Nevzdávame to: "Sprechen Sie deutch?" a jej prekvapivá odpoveď "Igen, egy kicsit." Z mojich chabých znalostí maďarčiny som hneď pochopila, že tu je aspoň malá šanca. Tak sme sa jej našou lámanou nemčinou snažili vysvetliť našu situáciu. Jej odpoveď bola jednoznačná - treba nasadnúť na vlak späť. To nám však bolo jasné. Celá situácia však mala ešte jeden problém. Keďže sme už boli na ceste domov a doma máme inú menu, všetky forinty sme pomíňali a pri sebe sme mali iba eurá a platobné karty. Tak sa pani pýtame, či sa vo vlaku dá platiť kartou. Nasledovala, ako inak, odpoveď "Nem!".
Situácia začala byť zúfalá, a tak sme sa vybrali späť za pani pri okienku a (už slovensky) sa jej pýtame: - "Euro?" a ukazujeme pri tom desaťeurovú bankovku. "Nem!", odpovedá pani. Tak na ňu začneme mávať platobnou kartou "Karta?", nasleduje odpoveď "Nem!". Šlak aby to trafil takúto "civilizovanú" krajinu!
V tom mi skrsol nápad, ísť na zastávku MHD, ktorá sa nachádzala pred stanicou. Na autobus tam čakalo jedno dievča. Tak sa pri nej pristavíme a opäť sa pýtame: "Do you speak english?", prekvapivo odpoveď: "Yes, a little bit." Tak sa jej pýtame ďalej, kde v blízkosti nájdeme nejaký bankomat. Nasleduje jej odpoveď: "Ehm... My boyfriend... ehm... english..." a ukazuje prstom na chlapca, ktorý prichádza. Tak na neho opäť spustíme a zisťujeme, že jeho úroveň angličtiny je síce lepšia ako úroveň slečny, ale opäť žiadna sláva - nerozumie ani len, čo sa pýtame. Prichádza ďalší mladý muž. Tak sa pokúšame kontaktovať jeho. Ó, konečne niekto, kto vie anglicky. Mladý muž nám však oznamuje, že to tam nepozná a tak nám nevie pomôcť.
Keďže zúfalé situácie si vyžadujú zúfalé riešenie, rozhodujem sa (ja ako najväčší odporca stopovania) začať stopovať. Myslím si, že snáď nám niekto aspoň zastaví a buď sa nám v tom lepšom prípade podarí zohnať odvoz späť na Keleti pályaudvar alebo aspoň nám poskytne nejaké informácie, ako sa tam dostať a kde prísť k peniazom na lístky. Popri stopovaní sa uberáme smerom, ktorým by sme sa mali pomaly približovať ku Keleti pályaudvar. Cestou nám nezastaví ani jedno auto. Stopujeme taxikárov. Tí nás ignorujú tiež. Situácia začína byť horšia ako zlá. Už zvažujem volať domov, či mi cez Google translate nepreložia pár viet, aby som ich ľuďom mohla aspoň ukazovať. Každý, koho stretneme, šokujúco anglicky nehovorí. Zastaví nám jeden taxikár, ktorého keď sa spýtame na platbu kartou bez odpovede odchádza.
Ten pocit bezmocnosti a zúfalstva, pri ktorom sa cítite ako z toho vtipu (http://komentare.sme.sk/c/7223897/na-salasi-na-tom-hornom.html). Situácia sa nemení, nikto nezastaví a ak náhodou áno, nikto anglicky nevie. Zvrat nastáva až v momente, kedy stretávame pani na Alfa romeo. Nielenže hovorí anglicky, ale je ochotná nám aj pomôcť. Najprv nám dáva lístky na autobus, ale následne, keď sa jej spýtame, aký autobus tam vlastne ide, dozvedáme sa iba, že vôbec nevie. Následne nám však vraví, že jej to skôr nenapadlo, však ona tadiaľ ochvíľku pôjde, len musíme počkať, kým si vyzdvihne svoju mamičku, ak nám to nevadí. Samozrejme čakáme.
Pani je veľmi milá, celou cestou v aute sa spolu rozprávame. Pýta sa nám odkiaľ sme. Po zistení, že zo Slovenska nám rozpráva, že aj ona má v Bratislave kamarátov a stále im iba sľubuje, že ich príde pozrieť, ale ešte sa sem nedostala. Smejeme sa spolu na tom, že väčšina ulíc v Budapešti sa volá na "K" a je to pre turistov zmätočné, atď. Po príchode na Keleti pályaudvar ponúkame pani peniaze za to, že nás odviezla a ona ich rázne odmieta a následne nám hovorí veľkú múdrosť (keďže si už pamätám iba slovenské znenie, tak nepíšem originál v angličtine, aby sa náhodou niečo nestratilo v preklade): "Žiadny problém nie je problém, ak má šťastný koniec."
Táto múdrosť má veľa do seba. Od toho dňa si ju stále pripomínam. Táto pani bola náš osud, človek ktorý nie je zachránil dve stratené Slovenky, ale aj človek, ktorý mi zmenil pohľad na život a dokázal, že dobrý ľudia stále existujú. Preto jej do smrti budem veľmi vďačná za to všetko, čo pre nás urobila. Občas rozmýšľam nad tým, či to nebol nejaký anjel strážny, ktorý nám bol poslaný, aby nás vyslobodil z bezradnej situácie.
